Letavy majú takú tú zvláštnu auru, že sa ich nikdy neviete nabažiť, každý ročník je iný a vždy je tu
niečo, čo ste na nich ešte nezažili. A preto sa musíte vracať. V lepšom prípade pravidelne, v horšom
prípade sporadicky ako ja.
V roku 2005 som na nich bola prvýkrát. Moja mama o nich niekde počula, keď – jej slovami –
hľadala priestor pre umeleckú realizáciu svojej nadanej dcéry. Odvtedy si Letavy bez mamy neviem
predstaviť.
Ale k návratom. Keďže som toho času mala 12, skutočne letavských zážitkov veľa nemám. V mysli
mi utkvela len dielňa s Danom Hevierom, Sto Múch, Dominikine šialene dlhé vlasy, Speryho
škodovka, že tam niekto maľoval akt a že som tri dni po odchode mala modré nohy, pretože som si
obliekla čerstvo nabatikovanú, ešte v octe nevypranú sukňu.
A ešte si pamätám, že odkedy som počula ten príbeh ako kedysi hore v Krokave niekoho pobodali,
šialene som sa tam bála chodiť.
A preto som sa v roku 2008 vrátila a zapísala sa do hereckej dielne, aby som potlačila ten
iracionálny pocit a do starej školy v Krokave musela chodiť každý deň aj dvakrát. Tiež som sa vrátila,
pretože som mala už 15, mama mi občas dovolila glg piva a chcela som vyliezť z ulity, byť
extrovertnejšia a socializovať sa s ľuďmi. Tak som sa objavila u toho, ako Nike robili v nejakom stane
dred. Cítila som sa u toho strašne badass.
V roku 2010 som sa vrátila, pretože sa Letavy rok predtým presunuli na Kokavu a chcela som nové
miesto otestovať. Ten ročník bol nezabudnuteľne úžasný v mnohých ohľadoch – priateľstvá
a spomienky na celý život, potlačenie strachu z hmyzu, cválanie v konskej ohrade spolu s ďalšími sto
ľuďmi, triesky v nohách, totálne odviazanie sa, opäť dielňa s Danom H…
A potom prišlo vákuum, ani neviem prečo, vždy sa niečo vyskytlo… I keď som o Letavách básnila
kam som chodila a v srdiečku ich mala stále. V roku 2017 som si ale povedala, že už stačilo a že by sa
patrilo vrátiť na Letavy po prvýkrát ako plnoletá.
Nezastavilo ma ani to, že som dva dni pred začiatkom dostala horúčky (podľa všetkého z toho
nadšenia) a mohla som prísť až v pondelok večer. Na nich som išla na pantomímu, aby som sa naučila
byť aspoň chvíľu ticho. (Na dielni sa to darilo, pomimo už menej.)
Tento rok sa vraciam, pretože minuloročnú sobotnú noc som si návrat na celý týždeň dala ako
predsavzatie, ktoré som zubami-nechtami plánovala dodržať. A tiež preto, aby som vyskúšala, aké je
to prežiť Letavy v stane. Tak sa teším.
Na letavských návratoch je totižto krásne to, že máte pocit, akoby ste nikdy neboli odišli.